BZOVÍK
Pod týmto menom sa skrýva obec rozprestierajúca sa v jednom z údolí Krupinskej planiny juhovýchodne od okresného mesta Krupiny a zároveň aj jedna z najstarších architektonických pamiatok na území Slovenska – Bzovícka pevnosť pôvodne postavená ako benediktínsky kláštor okolo roku 1131.
Po prvý krát je Bzovík zachytený v kráľovskej listine z roku 1135, kde sa spomína meno zakladateľa kláštora župana Lamperta. Vznik kláštora a cirkevného feudálneho panstva v čele s prepoštom bolo veľkým prínosom pre hospodárske i kultúrne povznesenie tohto regiónu.
História obce sa úzko viaže na históriu tejto architektúry. Jej majitelia boli zemepáni a obyvatelia obce rovnakého mena ich poddanými, zaoberajúcimi sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Na Bzovíku sa už v 17. storočí konali známe dobytčie jarmoky.
Vzhľadom na svoj rozsah sa panstvo často dostávalo do územných sporov s mestom Krupinou a s majiteľmi hradu Čabraď. V druhej polovici 15. storočia prešiel kláštor, po napadnutí husitami a vojakmi krupinskej posádky, rekonštrukciou. V roku 1530 dobyl kláštor Žigmund Balassa a odvolávajúc sa na turecké nebezpečenstvo, začal s jeho prestavbou. Pôvodný románsky kláštor sa zmenil na goticko-renesančnú pevnosť, ktorá mala zabrániť postupu Turkov na Krupinu a banské mestá.
Zmena kláštora na pevnosť podnietila postavenie kostola v obci. Rímskokatolícky kostol si Bzovíčania postavili okolo roku 1606 a zasvätili sv. Štefanovi, ktorého mala obec aj v erbe. V jeho interiéri je dodnes cenná neskorogotická kamenná krstiteľnica. Pred kostolom stojí baroková kamenná socha Immaculaty. V rokoch 1656 – 1671 pôsobil v obci ako duchovný ev. cirkvi literárne činný Juraj Zábojník. K ďalším významným osobnostiam, viažucich sa svojím pôsobiskom k dejinám obce, patria Dr. Štefan Moyzes, prvý predseda Matice slovenskej a jazykovedec Martin Hattala.
Do lona cirkvi sa Bzovík vrátil v druhej polovici 17. storočia, kedy sa jeho majiteľom stal jezuitský rád a ostrihomský seminár. V roku 1772 sa celé panstvo stalo majetkom ostrihomského arcibiskupstva, od ktorého prešiel v roku 1908 do rúk súkromníkom. Majetok Bzovíckej pevnosti sa začala rozpredávať, panstvo zaniklo a architektúra pustla a chátrala.
Obec nadobudla väčší význam po roku 1848, kedy sa stala sídlom hlavnoslúžnovského úradu, okresného súdu, obvodného notariátu i pozemkovej knihy. V priestoroch pevnosti si obyvatelia obce v roku 1879 založili Ovocinársky spolok Bzovíckeho okresu a v roku 1885 tu zorganizovali výstavu ovocia. Aktívnejšie vystupovanie miestneho obyvateľstva sa zastavilo najmä po premiestnení okresu aj sídla spolku do Krupiny.
Pozoruhodnou pamiatkou na obdobie poddanstva bol kamenný stĺp stojaci do roku 1906 pred krčmou a potom premiestnený do múzea v Budapešti. Pri ňom sa vykonával rozsudok panského súdu.
Po roku 1918 sa do obce vrátili niektoré úrady. V tridsiatych rokoch bola vybudovaná aj pričinením miestneho obyvateľstva štátna cesta Devičie – Bzovík – Senohrad a postavený pomník obetiam 1. Svetovej vojny. V tomto období sa uskutočnil v pevnosti výskum, ktorý mal vytvoriť základ pre záchranu tejto fortifikácie. Žiaľ 2. Svetová vojna tieto plány prekazila a objekt bol po prechode frontu značne poškodený.
Začiatkom 60 – tých rokov sa konečne pristúpilo k jeho rekonštrukcii. Cieľom bolo vybudovať z pevnosti zariadenie slúžiace turistike a cestovnému ruchu. V jej priestoroch sa uskutočnil reštaurátorský a archeologický výskum, ktorého nálezy sú umiestnené v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. V súčasnosti je pevnosť majetkom obce.
Táto majestátna architektúra – symbol bzovíckych dejín – stále dýcha atmosférou stredoveku. Stačí len prejsť cez pevnostnú priekopu, vstúpiť na nádvorie, vystúpiť na ochodzu opevnenia, či nazrieť do bášt alebo sa poprechádzať v ruinách kostola.